December nie je len o zhone a nákupnej horúčke. Je to predovšetkým čas, kedy sa dni krátia, tma prichádza skoro a my podvedome hľadáme svetlo a nádej. Práve preto sú slovenské adventné tradície tak krásne – pomáhajú nám preklenúť to najtemnejšie obdobie roka a vnášajú do všedných dní štipku mágie. Poďme si pripomenúť dva zvyky, ktoré neodmysliteľne patria k začiatku decembra.
Svätá Barbora: Nádej, ktorá vykvitne
Všetko sa začína 4. decembra na sviatok svätej Barbory. Tento zvyk, známy ako „rezanie barborky“, má korene hlboko v našej histórii. Dievčatá a ženy sa vydávajú v podvečer po vetvičky čerešní (často sa používa aj zlatý dážď, jabloň alebo slivka) a odnášajú si ich domov do tepla.
Ľudová povera hovorí, že ak vetvička do Štedrého dňa vykvitne, dievča sa do roka vydá. Ale zvyk má aj hlbší význam – rozkvitnutá vetvička uprostred zimy symbolizovala víťazstvo svetla nad tmou a sľubovala dobrú úrodu v budúcom roku. Kedysi sa dokonca jednotlivé vetvičky pomenovávali menami chlapcov, a tá, ktorá vykvitla prvá, určila toho pravého. Dnes je to predovšetkým krásna dekorácia, ktorá nám doma pripomína, že jar sa nakoniec vždy vráti.
Mikuláš, anjel a čert: Odveký súboj dobra a zla
Hneď o deň neskôr, v podvečer 5. decembra, sa atmosféra mení. Ulice ožívajú úplne inou energiou. Rinčanie reťazí, cinkanie zvončekov a vôňa uhlia – to je neklamné znamenie, že chodí Mikuláš. Svätý Mikuláš, historická postava biskupa z Myry, bol známy svojou štedrosťou k chudobným a núdznym. V našej tradícii ho sprevádza anjel ako symbol čistoty a ochrany, a čert, ktorý stelesňuje naše tienisté stránky a „hriechy“.
Táto tradícia je fascinujúca svojou psychologickou rovnováhou. Postava Mikuláša predstavuje múdrosť a štedrosť, anjel pokoj a ochranu, zatiaľ čo čerti stelesňujú naše "tiene" a neposlušné ja. Pre deti je to často prvé stretnutie s tým, že činy majú svoje následky, ale že dobré srdce je nakoniec odmenené.
Tajomstvo za oknom a v pančuche
Nie do každej rodiny však Mikuláš príde osobne. O to čarovnejšia je tradícia dávania nádielky za okno. Deti si večer starostlivo vyčistia topánky (čižmy) alebo pripravia pančuchu a tanierik na parapet. Ten moment napätia a ranné prebudenie s bijúcim srdcom k oknu patrí k najkrajším spomienkam na detstvo.
Zatiaľ čo dnes deti často nachádzajú hromady čokoládových figúrok, kedysi bola nádielka skromnejšia, ale o to vzácnejšia.
- Pre dobrých: Mikuláš nosil to, čo bolo v zime vzácne – červené jabĺčka, orechy, sušené slivky alebo figy a datle, ktoré voňali diaľkou.
- Pre neposlušných: Tradícia velí, že čert by mal nechať aspoň varovanie. Kedysi to boli surové zemiaky, kúsky uhlia alebo tvrdé pečivo. Dnes zemiak často nahrádzajú "zemiaky" z marcipánu, ale symbolika zostáva.
Návrat k tradičnej (a zdravšej) nádielke
V posledných rokoch sa navyše vraciame k tomu, čo bolo kedysi bežné. Kým kedysi čerti nosili uhlie a zemiaky skôr ako varovanie, Mikuláš rozdával dary prírody. Zabudnime na hory lacnej čokolády plnej cukru. Možno je to ideálna príležitosť, ako deťom ukázať, že maškrta nemusí byť len o rafinovanom cukre. Skúste tento rok do pančuchy alebo za okno prepašovať kúsok starej tradície v modernom kabáte.
Do pančuchy aj dnes neodmysliteľne patrí sušené ovocie, vlašské orechy, mandle alebo exotické plody. Je to návrat ku koreňom – dávame deťom aj sebe to, čo je pre telo prirodzené, výživné a čo nám dodá energiu do chladných dní. Koniec koncov, taká miska kvalitných orechov alebo sušených sliviek pri zapálenej sviečke je možno tým najlepším spôsobom, ako si adventné večery naozaj vychutnať.
Užite si tento magický čas, či už s vetvičkou vo váze, alebo s tanierom plným dobrôt.